Drahá princezná, bolesť je prítomná, niet sa prečo za ňu cítiť vinný, niet prečo ju utajovať. Patrí k týmto hodinám týchto dní. Sklamane prišlo s bolesťou, keď som už začínal veriť, že snáď precítiš naše chvíle... tak ako ja a nájdeš v nich to čo v nich smieme nájsť.
Ďalší komponent poznania ma zákonite zmenil. Neveril by som niekedy, že ešte mám počúvať znovu tú áriu. Neveril by som nikdy, že mi bude znieť v duši práve Tvojim pričinením. Bolí to. Nesmierne to bolí. Tie slová, tá bolesť, ten smútok a tá potreba hrať ďalšie predstavenie ma zraňujú príliš. Ľúbim Ťa, princezná, ľúbim, každou slzou, každou, ktorú plačem za Teba, za to, že Ťa strácam.
Už som neveril, že musím byť znova Caniom. Bol som pri Tebe, v každý moment, v ktorom si mi venovala svoju pozornosť a svoju nehu a aj v tých, v ktorých som zniesol mlčky Tvoju nevšímavosť, aj v tých chvíľach, keď som strácal vieru v Tvoje city a dopúšťal sa chýb.
Nezaslúžim si to... ale ak ON si praje ďalšiu z mojich rán, nech sa tak stane. Mal som vieru, že patríme jeden k druhému, že snáď snímem ľad z Tvojej tváre, naučím Ťa tešiť sa z citov a snímem z Teba obavy a neistotu. Veril som. Od prvých chvíľ.
Tá ária mi už snáď nemala patriť. Už som ju poznal dokonale. A nepotreboval ju snáď ani ja jediný raz pripomenúť. Prečo, princezná?
Ruggiero Leoncavallo: Komedianti: Vesti la giubba
Tak hraj! Hoci zachvátený delíriom,
neviem čo to hovorím a čo to robím,
Ale musíš, prinúť sa!
Nedokážeš už byť mužom?
Si len Pajác!
Obleč si kostým a tvár zatri bielym púdrom,
Obecenstvo platí a bude sa chcieť smiať,
A keď Harlekýn si odvádza preč Kolombínu,
Ty sa smej, Pajác a každý rád zatlieska!
Zmeň na smiech tie kŕče plaču,
V úškľabok tie stony bolesti,
Smej sa Pajác!
Zabudni na svoju zlomenú lásku,
Smiechom sa zbav bolesti, ktorá otravuje tvoje srdce...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára