O tom, ako ťažko sa mi píše...

O tom, ako ťažko sa mi píše... slovo KONIEC. Nechcem mu uveriť. Nechcem uveriť tomu, že som pre Teba nič neznamenal. Že si sa zahrávala s mojimi citmi, mojou dôverou, mojou vierou v TEBA, v Tvoju zaľúbenosť, ktorú si napokon predviedla mnohými skutkami. Áno, Canio Versus Calaf. Nechcem byť Caniom, nechcem mať ten nôž... a nechcem byť zlomeným mužom, ktorý prichádza o lásku ženy, ktorú ľúbi. Nechcem už nič len aby toto všetko zaniklo, ako zlý sen. Som Calaf, celý svoj život som bol bojovník. A vždy som vedel, že o pravú lásku budem musieť veľa bojovať.

Ktosi vo vnútri vo mne kričí o pomoc. Ty si mi vedela dávať odpovede na moje volanie. Pre čo, pre koho si sa rozhodla tie nitky spretŕhať a nechať nás takto? Ľúbim Ťa a nechcem v Teba stratiť vieru. Nesmiem to urobiť.

Od prvých dní... viem, že je to inak ako to je dnes. Mali sme si jeden druhému čosi dať. A ja Ti chcem dávať, len lásku, nie neslobodu... a nie žiarlivosť. Len lásku, svoju opateru, nehu a pozornosť.

A chcem mať vieru... že, tieto slová majú svoj zmysel.

Pre bojovníka svetla neexistuje nemožná láska.

Nedá sa odradiť mlčaním, ľahostajnosťou, alebo odmietnutím.

Vie, že pod ľadovou maskou, ktorú si ľudia nasadzujú sa skrýva horúce srdce.

Bez lásky nie je ničím.

Paulo Coelho

Chýbaš mi princezná. Nesmierne mi chýbaš. Nikdy som Ti nechcel ublížiť, nikdy som Ti nechcel čosi vziať... len Ti dávať a dávať a nepýtal som nič naspäť. Len trocha lásky a pozornosti, ktorej sa mi dostalo.

Nechcel som ťa vlastniť ako kus neživej veci. Chcel som Ťa vidieť ako motýľa. Len dnes, mám pocit, že... ale asi je to jedno.

Je mi ľúto, že nerozumieš odkazu o tom, že sme jeden druhému zrkadlom do duše. Je mi ľúto, že sa vzdávaš slov smerom ku mne. Je mi smutno za mojím malým Pukom. Najnádhernejšou bytosťou na svete, ktorá snáď už uverila v seba, svoju duchovnú krásu a v to, že je hodná toho, aby ju aj niekto úprimne miloval. Tak veľmi som si prial dať Ti šťastie.

Len si si asi začala myslieť čosi iné. A dnes som si skoro istý, že Ti v tomto videní mňa, mojej "extrémnosti" a rýchlosti a prudkosti... niekto pomohol. Je mi to celé ľúto viac ako si myslíš, pretože sme spolu boli šťastní, aspoň tomu mnohé naznačovalo. Len ten ktosi v Tebe, či mimo Teba, ten niekto, kto sa Ti hrabe v duši a v citoch, Ti mňa nepraje. Nájdi ho sama. A chytro mu poďakuj... ak si teraz šťastná. A ak nie... to už by si mala vedieť sama.

Ľúbim Ťa, napriek Tvojmu zmätku, ktorý nám dal snáď už obom dosť nestálosti a smútku.

O láske, ktorú som v tebe našiel...

Princezná, bol som s tebou šťastný. A zostali nám obom už len spomienky?



Veril som, že si mojou Turandot, veril som, že som Tvojím Calafom. Rozprávka, ktorú sme spolu videli, nestáva sa často... a predsa v ňu verím. Zranený Canio vo mne žije ďalej, priveľa bolesti ma opantáva v tieto hodiny, v tieto dni. Neverím, že práve Ty... Akokoľvek, snáď raz znova nájdeš ku mne cestu, tú ktorá Ťa naplní šťastím a pokojom. Snáď osoby a obsadenie Tvojho života budú mať zmysel, ktorý Ťa naplní šťastím. Ľúbim Ťa dievčatko. Odpusť mi to, ak môžeš. A prosím, odpusť mi, ak som Ťa nedokázal naplniť šťastím a pocitom, že si milovaná žena.

Giacomo Puccini: Turandot: Nessun dorma

Nikto nech nespí, nikto nech nespí...
A ani ty princezná,
vo svojich chladných komnatách...
pozeráš sa na hviezdy ako sa chvejú láskou a očakávaním.
No moje tajomstvo je vo mne skryté,
moje meno sa nikto nedozvie,
Nie, nie, až na tvojich perách ho vyslovím,
až keď sa so slnkom zaskvie deň,
A mojím bozkom zlomím to mlčanie,
ktoré ťa robí mojou...

Rozplyň sa noc!
Zmiznite, hviezdy!
Ja na úsvite zvíťazím, zvíťazím...

O bolesti...

Drahá princezná, bolesť je prítomná, niet sa prečo za ňu cítiť vinný, niet prečo ju utajovať. Patrí k týmto hodinám týchto dní. Sklamane prišlo s bolesťou, keď som už začínal veriť, že snáď precítiš naše chvíle... tak ako ja a nájdeš v nich to čo v nich smieme nájsť.

Ďalší komponent poznania ma zákonite zmenil. Neveril by som niekedy, že ešte mám počúvať znovu tú áriu. Neveril by som nikdy, že mi bude znieť v duši práve Tvojim pričinením. Bolí to. Nesmierne to bolí. Tie slová, tá bolesť, ten smútok a tá potreba hrať ďalšie predstavenie ma zraňujú príliš. Ľúbim Ťa, princezná, ľúbim, každou slzou, každou, ktorú plačem za Teba, za to, že Ťa strácam.

Už som neveril, že musím byť znova Caniom. Bol som pri Tebe, v každý moment, v ktorom si mi venovala svoju pozornosť a svoju nehu a aj v tých, v ktorých som zniesol mlčky Tvoju nevšímavosť, aj v tých chvíľach, keď som strácal vieru v Tvoje city a dopúšťal sa chýb.

Nezaslúžim si to... ale ak ON si praje ďalšiu z mojich rán, nech sa tak stane. Mal som vieru, že patríme jeden k druhému, že snáď snímem ľad z Tvojej tváre, naučím Ťa tešiť sa z citov a snímem z Teba obavy a neistotu. Veril som. Od prvých chvíľ.

Tá ária mi už snáď nemala patriť. Už som ju poznal dokonale. A nepotreboval ju snáď ani ja jediný raz pripomenúť. Prečo, princezná?



Ruggiero Leoncavallo: Komedianti: Vesti la giubba

Tak hraj! Hoci zachvátený delíriom,
neviem čo to hovorím a čo to robím,
Ale musíš, prinúť sa!
Nedokážeš už byť mužom?
Si len Pajác!

Obleč si kostým a tvár zatri bielym púdrom,
Obecenstvo platí a bude sa chcieť smiať,
A keď Harlekýn si odvádza preč Kolombínu,
Ty sa smej, Pajác a každý rád zatlieska!

Zmeň na smiech tie kŕče plaču,
V úškľabok tie stony bolesti,
Smej sa Pajác!
Zabudni na svoju zlomenú lásku,
Smiechom sa zbav bolesti, ktorá otravuje tvoje srdce...

O prvých dňoch... a o všetkých ďalších...

Láska je božská. Tá pieseň bola prvými dňami prestúpená a na touto piesňou poznačené dni si chcem spomínať navždy. Áno, nemal som právo si myslieť, že sa smiem do teba zaľúbiť. No vzal som si ho, mysliac si, že si práve Ty žena, ktorá ma vezme za ruku a je hodná všetkej mojej úprimnosti.

Mohol by som písať celé hodiny a hodiny o tom, čo si pre mňa v dňoch, keď sme boli spolu znamenala. Mohol by som pretaviť každú svoju spomienku do slov, hovoriť Ti znovu o všetkom dokola... ale... asi by to nemalo zmysel. Poviem len toľko, že som bol šťastný s akoukoľvek intenzitou obdobia „po novom“ a to obdobie mi potvrdzuje, že sme dokázali jeden druhého robiť naozaj šťastnými. Dnes, niekde na pomedzí medzi pádom do tmy a potrebou niekam ešte v živote zájsť, viem povedať len... že som vďačný za každý moment s Tebou.

Všetky naše chvíle mali istý znak toho, čo Tvoje zdroje pomenovali ako karmické prepojenie, aspoň pre mňa. Veľa, veľa som nad nami premýšľal a nenachádzajúc racionálne argumenty, som náš stav jednoducho prijal.

V závere príbehu, rozhodol som sa nájsť toho, kto naše dni zmenil na Tvoje a moje, kto NÁS dvoch zmenil na TEBA a MŇA. Viem, koľko zlých ľudí nám asi nepraje. Ale pochopil som až po niekoľkých dňoch, že TY sama si spretŕhala nitky z dôvodov, ktoré vieš len ty sama a ja ich tuším, presnejšie ich intenzívne cítim.

Láska je božská... o tom som Ti placho spieval v prvom období nášho spoznávania. Hovoril som Ti o symboloch. O tom, prečo cítim čosi blízke zaľúbeniu. V ten pondelok som zostal doma a nešiel do práce, po Počúvadle. Vedel som, že som zaľúbený a pieseň sa zmenila. Dnes sa pýtam sám seba. Prečo si to nechcela vidieť?

O prvých dňoch... a o všetkých ďalších... s Tebou, milá princezná by som vedel písať hodiny. Ale nebudem o Teba bojovať sentimentom. Viem, že som Ťa počas tých dní cítil intenzívnejšie ako je obvyklé, prešla si do mňa ako zázrakom a ja som sa zamiloval. Dnes, zdá sa, fatálne, plný dôvery v Teba a viery v Nás... a zdá sa, nešťastne.

O stretnutí Teba...

Drahá princezná, nečakal som Ťa. Nehľadal som Ťa. Netušil som, že niekoho ako si Ty vôbec stretnem a bude mi zrazu všetko jasnejšie. Len som mal vieru, vieru zrodenú z bolesti, že snáď kúzelná žena ako Ty jestvuje. A, že snáď moje city narodené intenzívne a rýchlo, nájdu v tejto žene, v Tebe, milá P. nejakú odozvu.

Dnes, keď si spomínam na náš prvý večer, na moje prežívanie po ňom, na svoju eufóriu, na to všetko, mám mokro v očiach, pretože nechcem pripustiť koniec.

Neverím na náhodné stretnutia bez významu pre oboch. Neverím na zbytočnosť toho, že sme zašli obaja po prvom stretnutí ďalej. Neverím. To slovo je opakom viery, viery v to, že to snáď smie mať zmysel pre nás oboch. A zmysel, význam, dôvod... ja nachádzam od prvých dní v láske. Odpusť mi to, že som naše stretnutie priradil svetu citov a náklonností, pomaly odbúravanej kontrole, ktoré nás doviedlo až po tú zvláštnu noc, noc na mieste kde svitanie prichádza s bozkom. Vieš, drahá moja princezná, nezviedol som Ťa tú noc, nie. Len sme urobili obaja po čom sme túžili a na kúzlo tej noci nezabudnem. Pretože som sa nikdy predtým s nikým necítil ako s Tebou? Nie... nielen preto. Pretože na tom mieste svitanie naozaj prišlo s bozkom a objatím, vo chvíľach keď únava a úprimný pokoj našich chvíľ nechali obom snáď len úprimné city, zaujatie jedného druhým. V tú noc si to bola Ty. Videl som snáď v Tvojich očiach čo hľadáš... a chcel som Ti to dať, zo všetkých síl.

Stretnúť TEBA – zmenilo ma to v mnohom, dalo mi na tvár znovu úsmev, práve vo chvíli keď som neveril, že jestvujú ľudia ako si Ty. Odpusť mi, že nášmu stretnutiu už dnes neviem prisúdiť iný význam. Odpusť, že Tebe neviem priradiť pre svoj život iný zmysel – iný ako Ťa smieť milovať. Na ničom inom ako na láske mi nezáleží.

O čiernej a bielej...

Čitateľke odkazujem: Drahá princezná, tak nerád nechávam priestor pre pochybosť. Preto je tento môj skromný blog prostý, čierno-biely a nielen farebným rozložením. A píšem všetky slová biele na čiernu, aby dostali viac vierohodnosti, dnes si vyčítam, že som to neurobil skôr. Mrzí ma to, že si moje čiernobiele videnie sveta nechápala. Bolo takým bez možnosti dávať lásku. S tebou som spoznal farby dúhy a dokázal sa tešiť z maličkostí. Hoci si možno zázraku prerodu z čiernobieleho sveta neuverila.